Katedrála

      Za daždivého súmraku sa chlapec so striebornými očami prechádzal po poloprázdnej ulici. Fascinovala ho krása dažďa. Zastal pred bránou katedrály. Jediná viac, ktorá sa mu páčila viac, ako dážď. Prechádzal okolo nej každý deň, a ani dnes nedokázal odolať. Musel do nej vojsť. Prešiel cez staré drevené dvere a sadol si do jednej z lavíc. Obzeral sa okolo seba. Nedokázal mať oči zapichnuté v jednom bode. Zastavil sa v každom okne. Cez dážď vypadali obrazy na nich ináč. V každom sa skrýval jedinečný obraz, ktorý maličké kvapky vody utvorili spolu s precíznou prácou ľudských rúk. A v sprievode tichého spevu zboru, sa tie obrazy akoby hýbali. Jeho oči zastali na starej pani kostolníčke. Ako každý deň o tomto čase sa konala omša, no on sa jej nikdy nezúčastnil. Vždy tu sedel až pokiaľ neprišli prvý ľudia. Potom už jeho kroky mierili do prázdneho bytu, ktorý mu zostal po rodičoch. Zomreli už dávno. Nepamätal si ich. Od malička ho vychovával brat, no aj on sa už pominul. Do lavice vedľa neho si sadol mladík v jeho veku. Bolo to pre neho znamenie na odchod. Postavil sa, prešiel okolo mladíka, ale ten ho v poslednom momente zastavil.

„Prečo tu nezostaneš na omšu?“ spýtal sa ho. Ale pohľad upieral naďalej mimo neho.

„Ja nie som veriaci.“ Odvetil. „Len ma fascinuje tá atmosféra.“ Prešiel okolo neho a zamieril k východu. Vonku sa za ten čas ešte viac rozpršalo. Povzdychol si.

„Počkaj!“ zavolal na neho hlas. Zastal, no neotočil sa. Dobre vedel komu patril.

„Potrebuješ niečo?“ spýtal sa ho, ale stále ostal chrbtom k nemu.

„No, všimol som si, že nemáš dáždnik, tak som si povedal, že ťa odprevadím. Ak ti to samozrejme nevadí.“ Dodal rýchlo. Až teraz sa k nemu otočil. Zahľadel sa mu do očí, ktoré mu tak dlho unikali. Primrzol k miestu, keď ich videl. Nedokázal od neho odtrhnúť oči, aj keď vedel, že to nemá robiť.

„Ty si...“ nedokázal dopovedať.

„Nie som slepý.“ Prerušil beztak nedopovedanú myšlienku. „Len mám svetlé modré oči. Skoro až biele.“

„Prepáč. Nemal som sa to pýtať.“ Sklopil zrak.

„To je v poriadku. Ľudia sa to pýtajú často.“ Usmial sa na neho a položil mu ruku na plece. „Ako sa vlastne voláš?“ dodal po chvíli.

„Alex, a ty?“ zdvihol zrak a zbadal najkrajší úsmev aký kedy videl.

„Belial.“ Odpovedal celkom pokojne.

„Bez ceny? Prečo?“

„Vysvetlím ti to niekde inde. Tu na daždi by sme sa o tom nemali rozprávať. Nechceme predsa nachladnúť?“

„Och, zabudol som.“ Povedal. Ale to ho už Belial chytil za rameno a pritisol sa k nemu. Alex sa ani nestihol spamätať a už kráčali ulicami.

„Kde to bývaš?“ spýtal sa o niekoľko ulíc ďalej.

„Je to kúsok odtiaľto. Povediem ťa.“ Navrhol. Belial len prikývol a nechal sa viesť. Prešli spolu zo pár ulíc, až zastali v jednej z najzanedbanejších štvrtí mesta.

„To bývaš tu?“ spýtal sa neveriacky.

„Vypadá to síce strašne, ale áno, bývam.“ Priznal smutne.

„To si nemôžeš nájsť niečo lepšie?“ dobiedzal, keď na chodbe medzi bytmi rozmliaždil jedného švába.

„Chcel by som, ale nemám na to peniaze.“ Priznal smutne. Toho chlapca nepoznal ani hodinu a už sa mu začal spovedať.

„A čo tak práce?“ navrhol mu.

„Skúšal som, ale mám aj školu a keď aj chcem, nemôžem si dovoliť viac sa venovať práci a na školu sa vykašľať nemôžem. Sľúbil som to môjmu bratovi.“ Dodal potichu. Dúfal, že ho nebude počuť, no mýlil sa.

„Čo sa mu stalo?“ kládol ďalšie otázky. Alex sa aspoň tejto mohol vyhnúť, lebo práve otvoril dvere a ukázal dnu.

„Vojdi.“ Vyzval ho. Belial veľmi opatrne vošiel. Akoby sa bál, že sa pod ním pretrhne podlaha, alebo sa zrúti strop. „Nemusíš sa tu ničoho báť!“ zasmial sa na jeho váhaní. „Nič tu na teba nespadne.“ Dodal ako pokus o žart. Ani len netušil, že sa trafil do čierneho. Vošiel za ním dnu a zavrel dvere.

„Máš to tu... pekné.“ Povedal Belial šepky.

„Prosím ťa aspoň neklam.“ Zaviedol ho Alex do kuchyne a postavil vodu na čaj. Ani sa svojho hosťa nespýtal, či vôbec chce.

„Dobre, tak v tom som klamal.“ Priznal a sadol si za stôl. „Ale teraz ti poviem pravdu.“ Zvážnel. „Mal by si si na seba dať niečo suché, inač ochorieš a neviem, aký by to malo následok v tomto byte.“

„To je v poriadku.“ Zalial Alex čaje a hrnčeky položil na stôl. Sám si sadol oproti svojmu návštevníkovi.

„Ja na tom trvám!“ vydal to ako rozkaz.

„Nie.“ Zaprotestoval Alex, postavil sa. Z jednej skrinky vybral cukorničku a postavil ju medzi hrnčeky.

„Ako chceš.“ Belial sa postavil. Začal hodiť po byte a hľadať spálňu. Konečne ju našiel a vošiel dnu. Alex nechápavo sledoval čo robí. Po chvíli vyšiel a niesol zo sebou suché veci. „Oblečieš si ich sám, alebo ti mám pomôcť?“ hodil mu veci.

„Dobre, vyhral si.“ Kapituloval Alex. S povzdychom prešiel do svojej izby a zatvoril za sebou dvere.

„Je pekný.“ Ozval sa za Belialom nepríjemný dievčenský hlas.

„Čo chceš, Uzza?“ neotočil sa na ňu.

„O tri dni sa staneš jedným z nás a potom, vieš čo je tvoja povinnosť.“ Zamraučala mu do ucha.

„To neurobím.“ Odpovedal jej pevným hlasom.

„Je to tvoja povinnosť.“ Zopakovala, ale jej hlas znel už ako ozvena. Odchádzala. O sekundu neskôr vyšiel Alex z izby. Obtiahnuté tričko mu dobre ukazovalo vypracované brucho. Alex prešiel za Beliala, aby otvoril okno, ale Belial ho chytil. Skôr ako stihol protestovať, bol prirazený k stolu a v puse mal jeho jazyk. Spamätal sa a do bozku sa pridal. Vedel, ako veľmi túžil po tých modrých očiach. Netrvalo dlho a po bruchu mu blúdila jedna neposedná ruka. Tá istá ruka ho chytila okolo pása a vysadila ho na stôl. Použila na to až priveľkú silu a tak sa hrnčeky na ňom prevrátili. Obaja otvorili oči, len kvôli tomu, aby ich v zapätí zatvorili. Pár rúk sa začal dobývať, aj pod Belialovu košeľu. V tom momente sa od neho odtrhol.

„Tu nie.“ Povedal zadychčane, tesne pri jeho tvári.

„Asi by som to mal utrieť. Suseda naznáša, keď jej začne pretekať strop. Stará rašpľa!“ zanadával na ňu. Vymanil sa mu z rúk, vbehol do kúpeľne, odkiaľ zobral handru a začal vytierať podlahu. Z ničoho nič ho zastavili nejaké ruky. Tie si ho pritiahli za pás k sebe.

„Mohol by som ťa niečím prekvapiť?“ zašepkal mu Belial do ucha.

„Samozrejme.“ Otočil sa tvárou k jeho perám. Na tých sa rozľahol jemný úsmev a z nasledujúcom momente sa aj pobozkali.

„Kde máš školu?“ Alex mu nadiktoval adresu.

„Prečo?“

„Súčasť prekvapenia. Prepáč, ale už budem musieť ísť.“ Pustil ho a otočil ho čelom k sebe. „Nevadí ti to?“ dodal, keď videl jeho nesúhlasný výraz.

„Prečo by malo.“ Objal ho okolo krku a posledný krát sa dnes pobozkali.

„Nájdem si ťa.“ Povedal Belial a zmizol za dverami.

      Medzi časom, na inom mieste. Medzi nebom a zemou sa odohrával rozhovor medzi najsilnejšími z najsilnejších.

„Ako ešte dlho?“ spýtal sa nedočkavý vodca.

„Semyaza, pane, už len tri dni a pripojí sa k nám.“ Odpovedal mu jeden z prizerajúceho sa davu.

„Nikto sa to nepýtal teba, Ornias“ vyštekol na neho. Ihneď zmĺkol a ponoril sa hlbšie do davu.

„Dnes som za ním bola. A mám jednu veľmi neprijateľnú správu.“ Ozvala sa zozadu  Uzza.

„Hovor.“ Vyzval ju. Prešla pred všetkých, uklonila sa mu a prehovorila.

„Pane, Belial sa zamiloval. A ten jeho vyvolený má znamenie.“

„ČOŽE!!!!!“ zakričal Semyaza, až sa všetci prítomný zľakli. „Si si istá? Vieš, čo si videla?“ Chytil Uzzu za krk a vytiahol ju vysoko do vzduchu. Rukou jej skoro až drvil všetky časti krku.

„Prisahám, že ten chlapec má znamenie.“ Zasipela. Semyaza ju odhodil.

„Ak je to tak, musíme sa ho čím skôr zbaviť.“ Prehovoril. „Xaphan, Zepar vyriešte to.“ Rozkázal im.

„Rozkaz, pane!“ povedali jedno hlasne a rozplynuli sa.

      Deň v škole ubiehal Alexovi rýchlo. Dnes chcel opäť vidieť Beliala. A bol to ochotný urobiť aj za cenu, že bude musieť prehľadať celé mesto. Dlho nebol taký veselí ako je teraz. Dobrú náladu mohol rozdávať. Takto bol naposledy šťastný, keď ešte jeho brat žil. Povzdychol si. Jeho myslenie opäť zaplavili čierne myšlienky. Konečne zazvonilo na poslednú hodinu. Vybehol z triedy ako prvý. Dobehol ku skrinke, uložil v nej veci, ale pred jej zatvorením mu zabránila niekoho ruka.

„Čo sme tak boli dnes vysmiaty?“ doberal si ho spolužiak.

„Tebe do toho nič nie je.“ Odsekol. Zabuchol skrinku a kráčal ku dverám.

„Ale, ale. Niekto bude zlý.“ Dobehol ho.

„Kyle, buď úprimný, teda ak vieš čo to slovo znamená, a povedz čo chceš?“ otočil sa na neho. Na tento rozhovor nemal náladu.

„Teba.“ Zašepkal mu do ucha, chytil ho okolo pása a zatiahol ho ku záchodom. A aby nekričal mu rukou prikryl ústa.

„Pusti ma!!“ zakričal Alex, keď mal voľné ústa.

„Nie.“ Povedal Kyle a tvrdo ho prirazil na dvere.

      Tvrdo ho pobozkal a rukou sa mu dobýval pod košeľu. Mohol ale použiť len jednu, lebo druhou mu držal ruky nad hlavou. Niekto prudko zatiahol za kľučku, ale dvere sa neotvorili. Dlho sa nič nedialo, ale potom sa ozvali silné údery na dvere. Niekto sa ich snažil vyraziť.

„Nikto nie je doma.“ Povedal potichu Kyle, takže mal Alex na sekundu voľné pery.

„Pomôžte mi niekto!“ prekričal jeho hlas.

„Alex?“ ozval sa prekvapený hlas. Spoznal v ňom Beliala. Údery na dvere sa ozvali čoraz častejšie, až to ani jeden z nich nevydržal. Dvere pukli a chlapci spadli na zem. Alexa pred pádom zadržali Belialove ruky a hneď si ho aj strčil za seba.

„Ale, tak ty sa skrývaš za niekoho. Si ako baba.“ Zodvihol sa zo zeme Kyle.

„Ak sa ho ešte RAZ dotkneš, nedožiješ sa rána.“ Aj najchladnejší ľad by bol teplejší, ako jeho hlas.

„Takže ty ho ideš ešte aj ochraňovať? Aké detské.“ Podpichoval ďalej. Tým, ale len Beliala viac naštval. Dostal poriadnu ranu, že až odletel do steny.

„RAZ.“ Zopakoval. Otočil sa na Alexa a vytiahol ho von. „V poriadku?“ spýtal sa ho, ale jeho hlas mál stále rovnakú teplotu.

„Áno, ty?“ Alex skoro šeptal, do akého sa dostal šoku.

„Nič mi nie je. Ale mal by som sa tam vrátiť a uštedriť mu poriadnu lekciu.“

„Nesmieš!“ chytil ho Alex za ramená a postavil sa pred neho. Zadržiaval ho. Belial na chvíľu zatvoril oči a potom sa ozval už normálnym hlasom.

„Chceš vidieť svoje prekvapenie?“    

„To si stihol?“

„Samozrejme. Tak chceš?“

„Jasné.“

„Tak zatvor oči a nechaj sa viesť.“ Alex trochu neochotne zatvoril oči. „Pre istotu.“ Povedal Belial a zaviazal mu oči. Kráčali dlho. Alex mal pocit, že už museli prejsť celé mesto. Nakoniec ho Belial zaviedol do nejakého výťahu. Viezli sa len krátko. Potom už len zvuk, otáčanie kľúča v zámku a po následnom vtiahnutí Alexa dnu aj zamykanie.

„Už môžeš otvoriť oči.“ Zašepkal mu, keď mu rozviazal šatku. Alex ich veľmi opatrne otvoril. „Páči?“

„Prekrásne.“ Zašepkal Alex. Boli vo veľkom byte. Nemohol určiť miesto, lebo okná boli všade zatiahnuté, aby mohli vyniknúť sviečky, ktoré sa nachádzali na každom kúsku. Pomedzi ne boli lupene bielych a červených ruží.

„Sme v mojom byte. Páči sa ti tu?“

„Kde sme?“ odpovedal mu na otázku otázkou.

„Na okraji centra. Poď toto nie je celé moje prekvapenie.“ Povedal, chytil ho a viedol cestičkou medzi sviečkami. Prišli k jedným dverám na ktorých boli hlávky z ruží a tiež ich lupene. „Spolu.“ Pošepkal mu a preplietol si s ním prsty na pravej ruke. Opatrne ju zodvihol a priblížil sa ku kľučke. Stlačili ju spoločne, spoločne otvorili dvere a vošli aj tak dnu. Táto izba bola tmavá. Bola v nej len posteľ. Okno bolo zatiahnuté a svetlo tu nedodávali ani sviečky. Všade boli len ruže. Miestnosť voňala celá po ružiach.

„Páni.“ Povedal Alex potichu. Skoro sa mu ani nepohli pery, ale Belial ho počul.

„Som rád, že sa ti tu páči.“ Potlačil ho ďalej do izby. Alex kráčal dosť neochotne tak ho Belial zobral na ruky. „Kam teraz?“ spýtal sa ho.

„Na posteľ?“ odpovedal mu z otázkou v hlase. Belial sa usmial a prešiel tú vzdialenosť medzi ich perami. V rovnakom momente vykročil a prešiel k posteli. Kľakol si k nej a opatrne na ňu Alexa položil. Jednou rukou ho pustil a zhádzal z postele ruže. Potom ho chcel na ňu položiť, ale Alexovi sa nepáčilo, že sa ich pery od seba vzďaľujú a tak ho chytil za košeľu. A ťahal ho spolu zo sebou až kým neležal a Belial si na neho nemusel obkročné sadnúť.

„Si si istý, že to chceš?“ prelomil medzi nimi ticho.

„Nikdy som nič nechcel viac.“ Zašepkal Alex.

      Belial sa na neho usmial a naklonil sa nad neho. Vystrel si nohy, takže teraz na ňom z väčšej časti ležal ako sedel. Nežne mu prešiel po perách. Alex ich otvoril, takže to hneď využil a zapojil do bozku aj jazyk, ktorým mu preskúmal každý milimeter úst. Spracovával aj jeho jazyk, takže ho tým nútil do hry. Alex sa zapojil. Ale až priveľmi opatrne.

„Nejako sa ma bojíš?“ povedal mu posmešne.

„Nie, len som to...“ nedopovedal, pretože sčervenel až po končeky vlasov.

„Sľubujem, že budem jemný. Ale ak sa ti niečo nebude páčiť, tak mi to musíš hneď povedať. hneď prestanem. Nato aby som ti ublížil, ťa až priveľmi milujem.“ Povedal mu a pobozkal ho.

      Naklonil sa nad neho, ale nedotkol sa jeho pier. Namiesto nich zamieril na krk. Mapoval na ňom vlhkú cestičku jazykom. Prešiel až ku kľúčnym kostiam a zase späť pod bradu. Sem-tam sa niekde zastavil, aby tam spravil červený fliačik. Neposedné zúbky sa dostali ku gombíkom košele. Každý jeden najprv obkrúžil jazykom, aby ho potom mohol zubami odtrhnúť. Prvý mu zostal v puse tak ho chytil medzi zuby a položil ho Alexovi na zavreté viečko. Takto to opakoval aj z druhým. A pokračoval do konca, až bola košeľa celkom bez gombíkov a Alex ich mal všetky na tvári. Ako gombíky ukladal na tvár, tak v takom istom poradí ich jazykom zhodil dole. Ako posledné si nechal tri na perách. Zhodil ich najprv z kútikov a nezabudol pri tom jazyk vtlačiť dovnútra. Posledný bol zo stredu dokonale tvarovaných pier. Jazykom mu pri tom prešiel po zuboch. Nakoniec mu košeľu zhodil. Skončila niekde v kúte. A keďže videl, že Alex je neschopný k pohybu, tak si svoju košeľu vyzliekol sám a vydal sa na prieskum Alexovej hrude. Zastavil sa pri bradavkách. Jemne okolo nich obkrúžil jazykom a nakoniec ich vsal do úst. Keď ich už mal dnu, tak ich nezabudol uhryznúť. Cestu si mapoval nižšie až k svalom na bruchu. Každú tehličku poláskal jazykom, alebo perami. Dostal sa až k pupku, ktorý celý pooblizoval jazykom. Nakoniec prešiel k lemu nohavíc. Pozrel sa na Alexa. Oči mal pevne zatvorené, ale z jeho pier vychádzali slastné steny už dosť dlho.

„Môžem?“ opýtal sa nesmelo.

„Ty vždy a všade.“ Odpovedal Alex, zrazu schopný sa hýbať, mu jedným ťahom stiahol rifle aj s boxerkami.  

      Belial sa nad tým len pousmial. Rozopol mu opasok a vyzliekol ho rovnako ako jeho milenec pred chvíľou jeho. Teraz sa na neho zahľadel v celej jeho kráse. Bol v skutku dokonalý. Sklonil sa mu k pod brušku a zasypal ho motýlími bozkami. Prešiel tak až k jeho penisu a prešiel mu jazykom po celej jeho dĺžke. Jemne ho pobozkal na žaluď. A následne mu prešiel po dĺžke, ale z opačnej strany. Vrátil sa opäť hore a vzal mu ho opatrne do pusy. Alex sa pod náporom slasti prehol v slastnom kŕči. Prirazil tak celý proti jeho ústam. Belial zapojil do hry z jeho údom aj ruky. Hral sa mu zo semenníkmi zatiaľ čo druhá ruka mu jemne prechádzala po jeho otvore. Alex sa po niekoľkých minútach ocitol medzi hviezdami. V tom momente mu aj so slastným výkrikom vyšlo z úst aj Belialovo meno. Vtedy ho otočil na brucho a zodvihol ho na všetky štyri. Pritom si naslinil jeden prst, ktorým doňho vnikol. Aby odviedol jeho pozornosť od bolesti, bozkával ho na krk a medzi lopatky. Pridal druhý a hneď za ním tretí prst. Vtedy pochopil, že Alex je už na jeho vpád pripravený. Vnikol do neho a prsty vytiahol až potom. Najprv zostal nehybne stáť, ale dlho to nevydržal a začal sa pohybovať. Najprv len jemne, opatrne, ale postupne zrýchľoval. Keď cítil, že sa blíži k vrcholu, začal trieť aj Alexov úd. K hviezdam vyleteli spoločne. Alex dopadol na posteľ. Belial sa zvalil vedľa neho a pritiahol si ho do náruče.

„Je to takéto krásne vždy?“ spýtal sa Alex. Belial ich prikryl, až tam mu odpovedal.

„Vždy, keď to robíš s niekým, koho miluješ.“ Pobozkal ho do vlasov.

„Milujem ťa.“ Zašepkal, ale hneď na to si zaboril tvár do jeho hrude. 

„Ja viem. Aj ja ťa milujem.“ Zašepkal. Alex sa v jeho náručí zavrtel a zaspal. Ale Belial nespal. Vedel, že o pár hodín, bude musieť prijať svoj osud. A jeho bude musieť naveky opustiť. Dokázal ho hladiť po chrbte a hľadieť do neznáma. Hodinu pred úderom polnoci ho pustil. Vytiahol pero a papier a zlatým písmom mu napísal vysvetlenie. Dúfal, že mu Alex odpustí. Dlho potom sa ešte na neho díval. Nedokázal od neho odtrhnúť pohľad. Nevedel, čo ho teraz čaká, ale dúfal, že mu pohľad na Alexa zabráni kričať. Hodiny na katedrále začali odbíjať polnoc. On to nepočul, no pocítil ako sa jeho telo mení. Zatvoril oči, no hneď ich otvoril. Už neboli modré ako nezábudky. Teraz ich mal karmínovo červené. Z chrbta sa ozvala bodavá bolesť. Mal chuť kričať, ale zadržal to v sebe. Namiesto kriku mu z očí vyšli slzy, ktoré sa po dopade na zem zmenili v čierne perly. Po nekonečných minútach mučenia, bolesť ustúpila. Postavil sa na rovné nohy. Do rúk nabral perly a položil ich k listu. Na zemi našiel ružu a dal ju tam tiež. Potom vyšiel zo svojho bytu. Nie, nekráčal. Rozpadol sa, rovnako ako pred tým Uzza.

„Milujem ťa.“ Ozvala sa za ním ozvena.

      Alexa prebudili až ranné lúče teplého slnka. Chcel ich skryť, zbaviť sa ich, no nemohol. Stále mu tie potvory svietili priamo do očí. Pokúsil sa rukou nájsť vedľa seba ďalšie teplé telo, no nič nenašiel. Razom bol čulí a otvoril oči.

„Belial?“ skúsil a započúval sa do ticha bytu. Otočil hlavu na stranu a tak si všimol ružu a pod ňou list. Vedľa neho boli aj čierne perly. Zobral list a začítal sa doň.

Alex,

Toto prebudenie, musí byť pre Teba šok. Ale ak by som to neurobil, ak by som od Teba neodišiel, nechcem si ani pomyslieť na to, čo by sa mohlo stať. Chcel by som Ti toto povedať osobne, no teraz už nemôžem. Svoje tajomstvo môže prezradiť, len svojej životnej láske, ale pre mňa to bola posledná noc ako človeka. Nechcem, aby si si to vyložil zle, ale ja nie som len človek. Som Padlý anjel . Anjel, ktorý sa zamiloval do človeka. A tým, že si so mnou strávil noc, si ma oslobodil od večného života a pripútal si sa ku mne. A len tak mimochodom, zachránil si tým aj život na zemi.  Budem ťa môcť vídať iba v noci, ale stále je to lepšie ako vôbec. Nemám veľa čas na to, aby som ti všetko povedal. Ale večer ti všetko vysvetlím. A prosím, zostaň v tomto byte. Nedokážem si ani pomyslieť, že by si sa mal vrátiť do toho bordelu. Uvidíme sa večer.

Milujem Ťa, Belial.

      List bol napísaný zlatým písmom. Alexovi sa pri jeho čítaní naplnili oči slzami. Nedokázal sa ani len pohnúť. Pritiahol si kolená k telu, a rozplakal sa. List hodil niekde, nevedno kam, a rukami si objal nohy. Plakal dlho. Možno už bola neskorá noc, ale on stále neprestával. Plakal celý deň. Nevnímal čas.

„Alex?“ prehovoril na neho hlas z temného rohu miestnosti.

„Belial?“ zdvihol hlavu a pozrel sa do smeru, odkiaľ prišiel hlas.

„Už nie. Teraz ma nazvali Samael.“ Prehovoril ticho.

„Ukáž sa mi.“

„Zľakneš sa ma.“

„Nie. Teba nikdy.“ Samael vystúpil z rohu miestnosti. Oči mal zavreté. Nechcel sa  pozerať na jeho reakciu. „Otvor oči.“ Prehovoril tesne pred ním Alex. Veľmi pomaly a opatrne ich otvoril.

„Naozaj sa nebojíš?“ prehovoril skoro šepky.

„Nie.“ Hodil sa mu okolo krku Alex a ešte raz sa rozplakal. Samael si ho vyhodil do náruče, rozprestrel krídla a zaletel s ním k posteli. Tak si ho ešte viac schúlil do náruče a snažil sa ho upokojiť. O nejakú polhodinu na to vzlyky prestali.

„Už je lepšie?“ spýtal sa ho potichu Samael.

„Trochu.“ Odpovedal mu Alex. „Ale keby si mi to vysvetlil, tak by mi bolo oveľa lepšie.“

„Raz za sto rokov sa narodí jedno dieťa. To dieťa má už celý život čiernu auru, a tak sa medzi sebou poznáme. O polnoci, keď dosiahneme osemnásť rokov, sa naše schopnosti prejavia.  Ale veľa nás nie je, lebo také deti boli vyvražďované.  A tak len málo z nás vie o svojich schopnostiach. Ale ja som sa to dozvedel. Povedal mi to brat, keď som mal osem. Od toho momentu som žil sám.“

„Prečo?“  prerušil ho Alex, ktorý zaujate počúval. Skoro ako prváčik v prvý deň.

„Povedal mi to na smrteľnej posteli. Ale to už veľmi odbieham. Pamätaj si ale jednu vec. Tie perly nikomu nedávaj. Nos ich stále pri sebe. Sú zázračné a môžu ti zachrániť život.“

„Hm?“

„Tým, čo sa medzi nami stalo, som sa ja stal najmocnejším z Padlých. Preto mi aj zmenili meno. Ale ja mám povinnosti, síce sú kruté, ale musím ich plniť. A preto s tebou môžem byť len v noci. A keby som chcel cez deň, tak nemôžem. Slnko ma zabíja.“

„Aké povinnosti?“

„Netráp si s tým svoju peknú hlávku.“ Dal mu pusu do vlasov. „A teraz by si sa mal vyspať. Nevypadáš, že by si tie dva dni spal.“ Položil sa s ním na posteľ.

„Dva dni?“ spýtal sa nechápavo Alex.

„Už som bol preč dva dni.“ Vysvetlil mu. „A teraz už spi.“ Alex sa pohodlne uvelebil v jeho mäkučkej náruči a, ani nestihol Samael raz žmurknúť, a už spal.

     Dni ubiehali. Alex chodil do školy a aj do práce. Cez deň občas odbiehal prevravené noci. Samael za ním chodil každú noc, a už sa zdalo, že to tak bude navždy. Veď akoby nie. Z dní sa stali dlhé týždne, z týždňov mesiace a z mesiacov roky.

„Dnes je to rok.“ Prelomil ticho dnešnej noci Samael.

„Bol to krásny čas.“ Pohladil ho po hrudi pod tričkom Alex. Uvelebil sa mu medzi prsiami a jednu ruku si prehodil okolo jeho pása.

„Tiež si myslím.“ Preplietol si s ním Samael prsty. Alex sa zrazu posadil obkročmo na neho. Začal ho vášnivo bozkávať a rukami mu stiahol tričko.

      Noc bola dlhá. A pre nich aj krásna. Prežili spolu ešte krajšiu noc ako vtedy pred rokom. Ale všetko pekné sa raz musí skončiť. Po výkriku oboch mien, zaspali v spoločnom objatí. Prvé slnečné lúče sa vyšvihli na oblohu. Ani to ich nedokázalo zobudiť. Samael to ale zacítil. Prudko otvoril oči a zmätene sa posadil na posteľ. Alex vycítil, že sa posteľ pohla. Otvoril oči a pozrel sa nad seba.

„Milujem ťa.“ Zašepkal Samael a rozpadol sa v prach.

„Samael. SAMAEL!!“ rozkričal sa Alex. Oči sa mu opäť zaplavili slzami. „Samael. Samael.“ Opakoval jeho meno dookola.

„A tak padol najmocnejší z nás.“ Ozval sa pri posteli hlas. Alex sa ale na dotyčného nepozrel. Pretože ho ani nedokázal vidieť. Nedokázal počuť jeho hlas.

„Drž hubu, Mastmema!“ okríkla ho menšia žena. „Chúďatko, musí strašne trpieť.“ Otočila sa k posteli.

„Postarajme sa o nášho bývalého pána.“ Ozval sa tretí hlas.

„Daj sa do toho, Bernael.“ Povedal mu Mastema. Všetci traja sa postavili po bokoch postele.

„Nie ste vyrovnaný. Uzza, Barnael, vymeňte sa.“ Po ich výmene začali recitovať latinské texty. Vtedy sa Alexovi objavili a on strachom uskočil k stene. Dokázal ich len nemo pozorovať. Zvíril sa prach a všetko zmizlo. Prestalo existovať celé mesto. Zostali len anjeli a Alex.

„Čo rozkážete? Náš nový pán, Allocen?“ sklonili sa tí traja pred ním. Alex sa na nich zmätene pozeral. Pocítil jemnú bolesť na chrbte. Skoro, akoby sa tam niečo rozťahovalo. Pozrel sa tam. Boli to krídla. Celé červené ako najjasnejšia krv.

„Č-čo?“ dostal zo seba.

„Zamilovaný bol, Padlý anjel bez ceny.“ Povedala Uzza.

„Jeho láske, dar dá.“ Odrecitoval Barnael.

„No prišiel si poň anjel smrtný.“ Doplnil ich Mastema.

„Láska jeho, buď náš pán.“ Odrecitovali spoločne.

Použité mená Padlých anjelov:

Belial: nádherný Padlý anjel, ktorého meno znamená „Bez ceny“.

Samael: Padlý anjel, ktorého meno zanemená „slepý Boh“.

Allocen: Padlý anjel, ktorý je vojvodca v pekle.

Bernael: Padlý anjel tmy.

Uzza: Padlý anjel, ktorého meno znamená „sila“.

Ornias: nepríjemný Padlý anjel, ktorý môže tvarovať, meniť.

Mastema: Padlý anjel, ktorého meno znamená „nepriateľstvo“.

Xaphan: Padlý anjel, ktorý zapíli ohne pekelné.

Zepar: Padlý anjel sexu (alebo tak nejako to je).

Semyaza: Padlý anjel a vodca, jeden zo synov Boha.