6. Po čom moje srdce túži
Cítim jemné šteklenie na svojom uchu a začínam sa preberať. Potichu zabručím niečo v tom zmysle, že chcem ešte spať ale to šteklenie nezmizne. Neochotne otvorím oči a zistím že to niečo sú Vincove pery na mojom uchu. Pobavene sa usmeje keď sa pozrie na moju tvár. Ani nechcem vedieť ako hlúpo sa tvárim.
„Konečne si hore. Prepáč len som ťa chcel zobudiť jemne.“, pohladí ma po líci a stále sa mi pozerá do očí. „Urobil som ti raňajky. Spal si skoro celú väčnosť.“, znova sa usmeje tým svojim širokým úprimným úsmevom, ktorý ma vie vždy zahriať pri srdci a podá mi tanier plný čerstvej zeleniny a rôznych druhov šunky.
„Stihol si aj nakúpiť? Ako dlho som spal?“, vezmem si od neho tanier.
„Včera si mi zaspal v náručí keď si sa mi vyplakával. Bol si naozaj... sladký.“, pošepká vážnym tónom a ja cítim ako sa mi v tvári rozlieva červeň. Skloním hlavu tak aby mi moje havranie vlasy zakryli tvár a modlím sa aby nevidel ako ma len pár jeho slov priviedlo do rozpakov. „Teraz je 9 hodín ráno.“, pokračuje ale už ho veľmi nevnímam. Upieram zrak do taniera pred sebou a začínam byť nervózny. Po chvíli ticha sa začnem hrať prstom v jedle.
„Notak Laurenc si ako malý.“, zasmeje sa potichu. „Nebŕlaj sa v tom a poriadne sa najedz. Chcel by som ísť večer na festival. Zabavíme sa a niečo si vypijeme ako za starých čias. Prídeš na iné myšlienky.“, pohladí ma po vlasoch.
Začnem jesť a po chvíli mi to dojde. „Ty ma chceš ožrať.“, obviním ho s plnými ústami a pozriem sa naňho div že mi z nich nič nevyletelo. Nato sa znova potichu rozosmeje a chytí si hlavu.
„Presne tak, prekukol si ma.“, povie mierne ironicky a pobavene. „Neboj sa vieš že by som ti neurobil nič proti tvojej vôli.“, zvážnie po chvíli a pozrie sa do zeme. „Nepopieram že by som ťa chcel pobozkať, možno niečo viac. Si nádherný. Ale ak sa to stane chcem aby to šlo aj z tvojej strany, inak by to nemalo zmysel. Chápeš to však? Mám ťa rád Laurenc... Veľmi rád...“, znova sa mi pozrie do tváre aby zistil moju reakciu a v tom sa znova rozosmeje. „Tak takého červeného som ťa ešte nevidel.“, oznámi, čo ma dosť urazí.
Odvrátim pohľad s naštvaným výrazom a chytím si studenými rukami svoje horiace líca. „Nezadus sa. Debil.“, okomentujem potichu. „Pred chvíľou si povedal že sa ti páčim.“. Pravdupovediac teraz naozaj neviem čo si o ňom mám myslieť. O tom všetkom čo mi povedal. Nespráva sa tak že by to bola pravda a už neraz si zo mňa nejako vystrelil. Len si povzdychnem a pozriem sa do taniera.
„Nezdúvaj sa. Dobre vieš že všetko je ako som povedal.“, pošepká sladkým hlasom a pobozká ma nežne na krk. Pri dotyku tej jemnosti jeho pier som nemohol zabrániť chveniu, bolo to príjemné. Veľmi príjemné. Nakloním hlavu blízko k jeho a už pootvorím pery k bozku keď sa mi v hlave zjaví pohľad, myšlienka na Bella. Skôr už len spomienka. Trhne ma a rýchlo sa stiahnem späť.
Začujem len smutný povzdych z Vincovich úst. Radšej dojem svoje raňajky a postavím sa s tanierom. „Ďakujem. Bolo to výborné.“, poviem potichu a pohladím ho po jemných hrdzavých vláskoch keď odídem do kuchyne. Umyjem tanier a odložím ho do skrinky. Opriem sa dlaňami o stôl a skloním hlavu. Prečo to muselo mať taký koniec? Prečo tak zareagoval? Prečo som mu to vlastne hovoril. Ako inak mal zareagovať? Musel sa ma asi zľaknúť. Tak veľmi to bolí keď si predstavím ako rád by som s ním ležal v tráve, držal ho v náručí a obdarovával ho tými najnežnejšími bozkami. Bell... Myslíš na mňa občas? Alebo sa snažíš zabudnúť?
Kvap kvap. Počujem ako slzy dopadajú na stôl. Čo sa to so mnou deje? Povedal som si že už nebudem nikdy plakať. Stáva sa zo mňa slaboch, možno dokonca troska.
Utriem si slzy a prejdem do kúpeľne kde sa osviežim studenou sprchou. Oblečiem do čiernych nohavíc a natiahnem si košeľu rovnakej farby. V tom mi tam vpadne Vinc a zozadu sa na mňa pritisne.
„Čo je?“, pootočím k nemu hlavu a pousmejem sa.
„Už si mi chýbal. A možno som tak trochu dúfal že ťa tu nájdem nahého.“, prezradí mi trochu pobavene.
„Tak to teda musí byť sklamanie.“, nadýchnem sa jeho vône keď mi začína zapínať gombíky na košeli. Vonia tak nádherne ako biele ruže.
Košeľu mi zapína pomaly, gombík po gombíku, pričom sa jemne otiera rozkrokom o môj zadok. Zahryznem si do pery a mám čo robiť aby som zabránil erekcií. Môj dych každou sekundou hlasnie, a ten jeho cítim na svojom krku. Je to taký nádherný pocit že by som si s ním najradšej užil. Ale na to rozum stále mám. Veľmi ma priťahuje a je to môj priateľ nemôžem predsa... Alebo áno? Pozriem sa do jeho krásnych zelených očí v ktorých vidím rovnako veľkú túžbu akú cítim ja. Prestane mi zapínať gombíky a zájde mi rukou pod košeľu kde ma začne hladkať po bruchu. Skloním hlavu a zatínam zuby aby som nevzdychol. Ako som čakal. Na mojich nohaviciach je vidno už dosť veľký obrys toho ako sa moje mužstvo dožaduje pozornosti.
„Vinc? Zapni ma.“, ozve sa môj zadýchaný hlas keď sa premôžem. Keby som to neskončil teraz tak už nikdy.
Nespokojne vydýchne a poslúchne ma. Je na mne stále zozadu pritisnutý čiže cítim dosť dobre jeho tvrdé mužstvo ktoré sa chce vydrať z nohavíc podobne ako to moje. To ma vzrušuje ešte viac. Stisnem umývadlo pred sebou aby som sa trochu ovládol.
„Hotovo.“, zašepká mi do ucha čím mi dá najavo že som konečne zapnutý. Prejde mi mráz po celom tele a otočím sa k nemu. Mĺkvo si pozeráme do očí, asi ani jeden z nás nevie čo povedať. Sú s Bellom úplne odlišní, ale každý z nich má to svoje čaro. Zase naňho myslím. A nepochybne to tak aj zostane. Na ako dlho? Netuším.
„Laurenc... Si v poriadku? Asi som nemal... Ja len... Neviem odolať. A prosím povedz mi vždy keď zájdem prísliš ďaleko. Som idiot.“, nadáva si potichu Vinc a pozerá sa do zeme.
Usmejem sa. Je to idiot. Môj idiot. „Vieš že som mal chuť ťa pretiahnúť? Ale na to by bolo priskoro.“, pošepkám mu do ucha a pozriem sa mu do tváre. Čakám na reakciu. Zrazu sčervenie ako paradajka a neveriacky sa na mňa pozrie.
„Blbosť.“, hlásne potíšku.
„Myslíš? Hovorím ti pravdu.“, stále sa usmievam.
„Si ku mne hnusný.“, zafňuká a obviňujúco sa na mňa pozerá. On mi stále neverí.
Chytím ho za ruku a pritisnem si ju na rozkrok ktorý je stále dosť vzrušený. „Už veríš?“, potichu sa zasmejem keď sčervenie ešte viac. Evidentne nevie čo má povedať. Stisnem mu ruku a potiahnem ho so sebou do obývačky kde sa s ním posadím na gauč.
„Vincent?“, pozriem sa mu do očí.
„Hm?“, tvári sa polomŕtvo.
„Čo je s tebou? Keby som vedel že ťa to tak dostane nič by som neurobil.“, hladím ho po dlani.
„Len ma to prekvapilo.“, otočí ku mne tvár. „Chvíľu to vyzeralo že máš o mňa záujem. Prvý krát za tú dobu čo sa poznáme.“.
Teraz neviem čo mám povedať ja. Je to tak ako hovorí? Nič také som predsa... Musím sa z toho vykrútiť. „N-Nie, len som povedal že som mal chuť ťa pretiahnuť.“, snažím sa brániť.
„Nie Laurenc, ty si povedal že by si ma pretiahol, ale že je na to priskoro. Vyznelo to tak, ako by sme mali spoločnú budúcnosť. A keby ti na tom nezáležalo mohol by si využiť to že ťa chcem a len tak ma pretiahnuť. Ale ja viem že ty taký niesi.“, hovorí vážnym tónom aký uňho počujem len málokedy.
Odvrátim pohľad a zízam do stola. Vážne to tak vyznelo? Má pravdu ale... Sám neviem čo chcem. Neviem čo mám robiť. Pokrútim hlavou a znova sa naňho pozriem. Upiera svoj trávovozelený pohľad do zeme. Začnem skúmať jeho tvár detailnejšie. Má nádherne čistú bledú pleť, jemne rysované lícne kosti, výrazné pery... Má ženskú tvár, ale nie až tak veľmi ako Bell. Ohnivé vlasy mu spadajú do očí. Odhrniem mu ich z tváre a hneď ku mne zase otočí hlavu. „Poď sem.“, pošepkám tak, že počujem sotva sám svoj hlas a potiahnem ho slabo za ruku. Opatrne sa na mňa pritisne a omotá si ruky okolo môjho pásu. Pohodlne sa s ním opriem a začnem ho hladiť po chrbte. Vdychujem pritom jeho prekrásnu kvetovú vôňu a cítim ako mu tlčie srdce. Nádhera.
Komentáře
Přehled komentářů
Je to moc hezký, ale přijde mi to trochu useknutý. Co takhle pokráčko? :-)
O_O
(terkic, 28. 9. 2010 13:00)takhle to přeci nemůžeš useknout, prosím pokračuj! jsem blbá, že sem si totohle dílu nevšimla už dřív, sem se totiž o hodně připravila a odteď budu psát pravidelně komenty:)
nééééééé nesmí skončít!
(sisi/ctenar, 27. 9. 2010 21:23)ted zrovna vtom nejlepším!!!!!!!!! zrazená opuští tvůj blog a počká si než zase napíšeš další díly! roztrlo by ji to srdce , to věčné čekání!
....................
(Rhea, 12. 6. 2011 14:57)